Poézia

JAZERO

Text nájdete tu.

12.10.2012

SOM BLÁZON

Pozerajú na mňa ako na blázna,

nenávidia moje nereálne myšlienky,

som pre nich obrovská strata,

ktorá im berie čas a všetky ich slamky.

Ukazujú na mňa prstom a silno štuchajú,

„On je úplne mimo! Len ho pokojne zabite!“

„Veď na svete také monštrum nepotrebujú!“

A tak padám do najhlbšej priepasti na tomto svete.

Myslel som si, že oči mám otvorené,

ale okolie má oči zlaté a vidí viac,

mám pocit, že sú v skutočnosti slepé,

Potrebujem pomoc? Či je to len môj plač?

A tak blúdim mojou mysľou, tmavou a prázdnou,

že kde je chyba, že som iný,

prečo ma neakceptujú aký som spolu s mojou realitou,

prečo im vadí, že som živý?

Nenachádzam reálne odpovede,

no zmeniť sa nechcem.

Realitu vidím v normálnom slede,

no v nenormálnom svete.

A tak sa sám seba pýtam,

či ostanem žiť v tejto cele.

V kazajke sa objímam,

Celý život? O tomto je?

Vidím, no predsa nie som,

nepochopený čakám na svoj východ,

som naozaj TEN blázon?

Alebo ostatný prestali veriť v svoj život?

13.5.2012

ZAČNI ŽIŤ

Všetky túžby ponorené do krvavej bolesti,

topiace sa v nádejí sĺz,

tečú v duši tvojich snov bez slasti,

drviac tvoj osud na prach.

Brániš sa bolesti pečúcej ťa za živa,

vďaka ktorej žiješ,

brániš sa... šťastia i lásky,

takto nikdy nezahynieš.

Láska si ťa nájde, vytiahne z reality,

budeš dýchať ten vzduch pravý,

tak sa neobracaj chrbtom,

začni žiť, aby si umrel ešte živý...

27.9.2011

RAJ

V raji, kde život nemá zmysel,

v raji, kde kvitne naša myseľ.

Tam chcem ísť, tam zomrieť,

prestať dýchať a viac nemyslieť.

Výplody fantázie rastúce na stromoch,

realita dusiaca sa v čiernych snoch.

To je raj, miesto kde skutočnosť nemá miesto,

tam chcem ísť, nechať za sebou úplne všetko.

Darmo, som bádal, darmo dúfal,

raj som nenachádzal.

Len v tvojich očiach som videl ten svetlí záblesk,

ktorý ma k raju dokáže zaviesť.

Pozeraj sa, a usmej sa na mňa,

začínam cítiť, že som v raji.

Tak ma pobozkaj,

a budeme tam obaja...

1.9.2011

DOKÁŽEŠ?

Dokážeš to? Vžiť sa do toho pocitu?

Moment ktorý by všetko zmenil?

Vrátiť stratené ... k životu?

Púšť v srdci, žiadna voda,

z duše viac už nezaprší,

ukradnutá je naša sloboda.

Dokážeš to? ... vrátiť čas,

pozrieť sa spomienkam do očí,

tam kde svoje miesto máš.

Predstavy a túžby sú silné,

no nemajú moc to zmeniť,

nedokážu nájsť stratené.

Nedokážem !!! ... takto žiť,

osud kypí krutosťou,

slnko pre mňa prestalo žiariť.

Život je nezmyselná voľba,

vo svete hnevu,

kde si smrť zaslúžiť treba...

Dokážeš žiť?

„...žijem...

                ... aby som umieral.“

5.10.2010

JE TÍŠKO

TEXT

28.10.2010

MÔJ STROM

Sám... tam v tom tieni pod posledným stromom,

leží, kryje sa pred rozpáleným slnkom.

Okolím dýchajú už len zrezané pne,

s mŕtvymi ľuďmi na ich letokruhovom dne.

On si ale nikdy nezotne svoj strom,

ktorý ho chráni pred smrteľným slnkom.

Myslel stále, že vedľa neho vyrastie nový strom,

ale zem bola nakazená ľudským morom.

A tak posedával sám hľadiac do nekonečnej diaľky,

ponárajúc sa do myšlienok svojej poslednej kliatby.

Pripravenú mal sekeru po svojom boku,

jedného dňa pevne uchopil jej drevenú rúčku.

Rýchle švihy zašpinili čepeľ,

no strom naďalej stáť vedel.

Ale pod ním v kaluži krvi jeho priateľ leží,

so sekerou vo svojom smutnom srdci.

Strom sa o jeho pohreb postaral,

a na jeho hrobe nový stromček vyrastal...

25.10.2008

STROM MUSÍ PADNÚŤ

Strom sa nikdy nebránil, vždy ho zoťali.

Po páde sa oprel o zem svojimi rukami.

Ležiac tam bez jedného výkriku ruku po ruke stráca,

 umierajúc v náručí prírody sa len usmieva.

Človek bez emócií nepočuje bolestivý praskot,

ktorý skrýva strom pred svetom.

Píli a zotína,

no necíti, že berie kúsok samého zo seba.

Keď posledný strom do náručia padne,

ľudstvu od kriku a plaču v sluchu zaľahne.

Vtedy budú zotínať svoje nohy a robiť papier z tiel,

kúriť budú končatinami a nábytok bude z kostier.

Lúky nebudú viacej prestreté lesmi,

ale ľudskými hustými hrobmi.

14.10.2008